Pomoooc, ďalšia zmena!

331 total views, 2 views today

Stojím pred pomyselnými dverami svojej budúcnosti a ovládol ma strach zo zmeny.  Hovorí sa, že zmena je život, ale ja mám rada svoj kľud a stereotyp v ktorom sa cítim bezpečne.  🙂

Napriek tomu, že nemám rada zmeny, nie som flexibilná a ťažko si zvykám na nové okolnosti a ľudí, tak môj život je relatívne prementlivý. Je to vďaka tomu, že o niektorých veciach nepremýšľam a jednoducho ich urobím.
Keď sa veci dajú do pohybu, až vtedy si uvedomím, že ďalšia zmena je tu (asi mám dlhé vedenie 😀 ).  Chvíľu sa cítim nekomfortne, ale  už niet cesty späť a tak si na nové okolnosti musím zvyknúť. A nakoniec som šťastná, pretože obvykle mi to prinesie oveľa viac výhod, než som očakávala.

Za posledných pár rokov som prežila niekoľko veľkých zmien. Pred všetkými som mala obrovský strach, ale nakoniec som získala skúsenosti, pracovné príležitosti, priateľov a prekonanie prekážok mi zdvihlo aj sebavedomie (aspoň trošku 🙂 ).

Rok 2012

Zbalila som si svoj batôžtek (35 l) a presťahovala som sa do ČR. Učarovalo mi pracovisko v lese pri rybníku s moderne vybaveným molekulárnym laboratóriom. Napriek tomu, že kolegovia boli milí, tak prvé dni som si pripadala ako úplný cudzinec. Presne ako Sting v pesničke Englishman in NY.
Ale tým, že som sa odhodlala opustiť svoju komfortnú zónu (a to doslova), tak som spoznala desiatky zaujímavých ľudí  a mnohí z nich sa stali mojimi priateľmi. Mala som príležitosť  cestovať na konferencie, workshopy a aj Afriky (terénne práce). Nič z toho by som nezažila, keby som zostala doma.

Jamie, Wasim, Terka a ja na letnej párty.

Rok 2015 

Želala som si ísť na zahraničnú stáž. Tak som tu, v Montpellieri vo Francúzsku. Sedím vo svojej malilinkatej izbičke. Moja kúpeľňa má veľkosť záchodu v lietadle (a to je tam sprcha, umyvadlo aj záchod) 😀 .
A v duchu si hovorím: „Čo som to zase urobila? Prečo som nemohla zostať doma? Prečo som opustila rodinu, priateľov a kolegov? Som tu úplne sama a okrem mojich šéfov sa tu so mnou nikto nerozpráva!“
Ale každá minca má dve strany. A ja som bola vo Francúzsku! Každý deň tam svietilo slnko, jedla som francúzske bagety, každú nedeľu som chodila na pláž, začala som behať (aby som si mohla dať dezert na obed aj na večeru), prihlásila som sa na kurz francúštiny.
A nakoniec som si našla aj kamošku 🙂 . Nissaf nehovorila po anglicky a ja som nehovorila po francúzsky, ale napriek tomu sme si rozumeli výborne 😉 .

 

Napriek tomu, že Nissaf a ja sme nehovorili rovnakým jazykom, skvele sme si rozumeli.

Rok 2016

O 11 v noci som konečne dorazila do svojho nového “domova” Antwerpy, Belgicko. Moja izba vyzerá ako väzeňská cela. Kovová posteľ, sivé návlečky, jeden stôl, polica a umývadlo. Kuchyňa a kúpeľňa sú zdielané.

Pýtala som sa sama seba: „Čo si si to vymyslela, prečo si nemohla zostať vo svojom peknom byte, vo svojej krásnej kancelárii? Čo ak sa tu s tebou zase nebude nikto rozprávať?“

Moje ubytovanie v Antwerpách. Nebol to luxus, ale malo to svoje čaro.

Tak som dúfala, že aspoň v práci to bude lepšie. Šéfovia aj kolegovia boli fajn, ale projekt bol náročný a nestihla som ho spracovať tak, ako som plánovala (čo ma dosť frustrovalo) 🙁 .

Napriek všetkým okolnostiam, keď som odchádzala z Belgicka, tak sa mi kotúľali po tvári slonie slzy. Končila sa ďalšia etapa môjho života. Etapa, keď som pracovala ako samostatný vedec, mala som skvelých šéfov aj kolegov.

Ale hlavne spoznala som úžasných priateľov. Takých na celý život. Takých, za ktorými je vám ľúto, že nemôžete ísť s nimi večer na pivo. Takých, ktorí rozumeli vašim doktorandským problémom, s ktorými ste sa smiali aj plakali (ale hlavne smiali)…a s niektorými ste si rozumeli aj bez slov…

Moji priatelia a kolegovia v Antwerpách. 

Rok 2018

Za pár dní budem mať obhajobu. Skončím doktorát, sťahujem sa a mám v pláne odísť do zahraničia na postdoc. Začínam novú etapu života, kde budem musieť prevziať plnú zodpovednosť za svoju vedeckú kariéru. Už tam nebude môj školiteľ, ktorý ma vždy (za)chránil, keď bolo treba.
Mám strach. Ale dnes už viem, že môj strach je len obranná reakcia a čaká ma niečo skvelé. 🙂 Ako povedal Nelson Mandela:

„Odvaha neznamená absenciu strachu, ale víťaztvo nad ním. Statočný človek nie je ten, ktorý sa nebojí, ale ten, ktorý svoj strach prekoná.“

Príjmite strach a začnite sa tešiť na nové dobrodružstvo, ktoré vám život prichystal. Život začína za hranicami komfortnej zóny! 😉

Autor: Táňa

Som post-doktorandka Táňa, ktorá miluje svoju prácu. Inšpirujem PhD študentov, aby si užili doktorát. Zároveň im pomáham v ťažkých obdobiach nájsť motiváciu a dokončiť dizertáciu (napr. v uzavretej fb skupine "PhD support team"). Rozumiem ich pocitom, pretože sama som také obdobie prekonala a posilnilo ma to na ceste za mojimi snami. Môj PhD príbeh si môžete prečítať tu>>

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *